Sharm el Sheikh 8.-20. mája 2019

Je november 2018 a pár členov klubu sa stretlo sa obede. Rozprávali sme sa o kurzoch a akciách pripravených Martinom Zajacom v roku 2019. Nakoniec sme sa rozhodli pre kurz v Sharm-el-Sheikh organizovaný v máji 2019. Máme tak pred sebou pol roka. Na prvý pohľad sa to zdá byť veľa, avšak prípravy na takýto zájazd si vyžadujú veľa času – zabezpečiť všetko potrebné vybavenie, poistenie, letenky aj zorganizovanie cesty na letisko. Mali sme na výber dva spôsoby ako sa dostať do Sharmu – buď spolu s Martinom a jeho partiou letecky z Prahy alebo z Budapešti. Rozhodli sme sa pre Budapešť. Lenky nám vybavil Richard, ktorý často komunikoval s cestovnou agentúrou predovšetkým kvôli nadmernej batožine. Potrebovali sme totiž zabaliť nie len dva neoprény (5mm do mora a na statiku v bazéne, a tenší na plávanie v bazéne), ale aj bifiny a hlavne monoplutvu. Richard prácne posielal rozmery aj konkrétne vyobrazenie vaku na monoplutvu do cestovnej agentúry. Potvrdili nám, že ako športové vybavenie si ju môžeme zobrať so sebou do kabíny, aby sa nám medzi check-in batožinou nepoškodila. Keď sme však prišli na letisko, letecká spoločnosť to odmietla urobiť. Boli neoblomní – nezabralo ani ukazovanie komunikácie a súhlasu od leteckej agentúry. Tak sme 3 vaky  – Richardov, Svetin a môj – zabalili do priľnavej fólie a s malou dušičkou  poslali monoplutvy do batožinového priestoru a dúfali, že sa nepoškodia. Janko takýto problém nemal. On si dokázal svoju veľkú plutvu zbaliť do kufra. Trochu ju musel ohnúť, aby vošla, ale ostatné veci pobalil tak, aby ju čo najviac ochránil.

Na letisko sme šli autom, ktoré nám „požičal“ môj manžel. Dokopy nás bolo 6, takže sme všetko museli logisticky poukladať tak, aby sme sa vošli. Plný bol aj nosič na streche.

Z Budapešti sme leteli do Istanbulu, kde sme prestúpili na let do Sharmu. Kufre leteli priamo. Po prílete do cieľa sme  dúfali, že nám prídu všetky kufre a monoplutvy neporušené aby sme sa hneď na druhý deň mohli tešiť z toho ako ich obujeme na nohy plávame!

Ubytovanie sme mali super – blízko pri bazéne a mori, takže sme ušetrili energiu na šliapanie po schodoch do vzdialenejších bungalovov (v nich boli ubytovaní chlapci v novembri 2018).

Pristáli sme okolo tretej ráno, transferom došli na hotel a začali ihneď na druhý deň. Program bol náročný, ale príjemný. Martinova skupina dorazila do hotela o siedmej ráno a tiež začali o 9:00 ako my. Žiaden čas na „regeneráciu“ z cesty. Nikto z nich ani nevyzeral zničený, či znechutený – všetci sa s úsmevom na tvári zvítali so slovenskou výpravou. Niektorí sa privítali, lebo sa už poznali, iní sa zoznámili. 

Po raňajkách s nami urobila Jindřiška strečing. Sami sme absolvovali dychové cvičenie a šup ho do bazéna. Rozplávali sme sa a začali trénovať statiku.  Každý mal svojho buddyho vo vode, zatiaľ čo Martin robil na suchu buddyho všetkým. Dohliadal nad každým – nie len nad tými, ktorý mali zadržaný dych a ležali na hladine s hlavou pod vodou, ale aj nad tými, ktorí ich strážili a stáli pri nich. Neuniklo mu nič. Tak ako stále. V tom je geniálny. Zakývala som mu ako buddy, že Sveťa ide po troch rozohrievacích kolách maximálku. On mi naznačil, že áno, vie o tom a jej zanorenie si pred pár sekundami stopol na computery. Úžasné, veď sa tváril, že robí niečo úplne iné! On má oči a rozum všade, pomyslela som si.

Po skončení statiky sme si vyzliekli neoprény a zavesili ich na zábradlie pri bazéne. Nechali sme ich tam až kým sa nevysušili. V pohode. Aj keď tam boli aj iní ľudia – či už bežní turisti alebo freediveri z iných klubov, nikto sa našich vecí ani nedotkol. Aj to nám pridávalo na pohode, ktorú sme zažívali počas celého kurzu.

Na obed boli „švédske stoly“, takže sme si mohli zobrať čo sme chceli a koľko sme chceli. Takmer! Nerobili sme to. Každý vedel, že sa má najesť tak, aby sa zasýtil, ale neprejedol. Aj skladbu jedla si vybrať tak, aby mu nebolo na žalúdku ťažko, pretože po obede je nabitý program. Kratulinký oddych, max. pol hoďka a potom o 13:00 stretávka pri bazéne, strečing, dychové cvičenie, príprava a ideme na more. Niektoré veci sme mali na izbe, niektoré sme nechali pri bazéne a záťažové opasky v klube, ktorý bol cestou ku moru.

Pripravení so všetkou výbavou kráčame dole po schodoch k modrému mólu. Šup do vody a plávame ku bójkam, kde nás Martin rozdelil do skupín po štyroch podľa výkonu. V dohovorenom poradí sme sa zanárali. Prvý šiel dole, druhý a tretí mu robili buddyho a štvrtý sa rozdýchaval a pripravoval na zanorenie. 

Skúšali a trénovali sme free immersion, constant weight a jeden deň sme si mohli dokonca vyskúšať zanorenie so „sledge“. Jedného dňa sa konali neoficiálne preteky na ktoré sa mohli prihlásiť všetci freediveri, ktorí tam boli. Dokonca aj my. Každý z nás si stanovil hĺbku na akú sa cítil. Do takej mu nastavili „plate“, na ktorom bol prilepený „ticket“. Ten mal freediver zobrať a po vynorení ho ukázať Andreovi ako dôkaz, že nahlásenú hĺbku zdolal. Stála som v rade pri pulte za ktorým pani z Freediving World cetra Sharm el Sheikh zapisovala hĺbky, ktoré si freediveri nahlásili. Padali čísla ako napr. 60, 80, 45, 96 (Omar)… Ja som nahlásila 10 a pani sa pýta: „Really 10?“ „Yes. I am just a begginer“,  s úsmevom som odvetila. To číslo tam vôbec nepasovalo, ale nehanbila som sa. Vedela som, že je to iba (alebo „až“?) začiatok a každý raz začínal. Bola som rada, že sa môžem zúčastniť toho, o čom 99% populácie nemá ani šajnu. Nehovoriac o nádherných pocitoch, ktoré som mala keď som z bieleho taniera vytrhla lístok a vynorila sa s ním držiac ho nad hlavou. Rehotala som sa od radosti. Mohla som sa viac sústrediť na rozdýchavanie, ale vtedy som bola v takej eufórii, že som tomu nevenovala dostatok pozornosti. Teraz viem, že to bolo nesprávne a aj nebezpečné. Mohla som upadnúť do black-outu. Našťastie sa to nestalo a o to viac si uvedomujem to, ako sa má správny freediver správať: byť kľudný, vyrovnaný a rozumný. 

Každý deň sme mali pred obedom bazén, po obede more a po večeroch teoretickú prípravu. Preberali sme vyrovnávanie tlaku Valsalvovou metódou, Frenzlovou a mouthfill. Trénovali sme aj fúkanie do valca (ktorému som vtedy absolútne nerozumela. Vrátila som sa k tomu až o rok, keď mi Richard a rýchlo vysvetlil ako sa to má správne robiť. Nepomohlo. Zas o rok na to som požiadala Jana, aby mi to vysvetlil. Dokázal si nájsť 2 hodiny času a krok po kroku mi ukázal o čo vlastne ide.)

Späť ku kurzu: Po večeri sme sa s Martinom rozprávali aj o pocitoch, ktoré prežívame pod vodou, ale aj mimo nej. Robili sme samohodnotiace cvičenia počas ktorých sme sa sami ohodnotili. Rovnaké cvičenie sme si spravili po niekoľkých dňoch a tá hodnotiaca stupnica sa značne posunula k lepšiemu. Jeden z večerov sme si pozreli Martinov obľúbený film: „Cesta mierumilovného bojovníka“ podľa knihy Dana Millmana „Way of Peaceful Warrior“. Inokedy nám Jindřiška predstavila svoju prezentáciu „Tréning a suchá príprava pro freediving“.

Niektoré dni sme si urobili aj výlety ku iným častiam Červeného mora. Boli sme pri Blue hole, aj v národnom parku Raz Mohammed, v ktorom sme potápali na lokalitách ako Yolanda Reef, Shark Reef, alebo Marsa Bareika. Ponárali sme sa aj ku vraku lode Yolanda, ktorá niekedy prepravovala umývadlá, vane a toaletné misy.

Počas plavby na lodi nás sprevádzal aj  veľmi zriedka sa vyskytujúci druh delfínov,  o ktorých aj Martin ako skúsený cestovateľ prehlásil, že ich ešte nikdy nevidel.

Naše výkony sa zlepšovali zo dňa na deň. Pri statike sme sa my, začiatočníci, sprvu vynárali hneď po prvom nepríjemnom pocite v hrudi. Neskôr sme vedeli ten tlak zvládnuť a na hladinu sme vyšli až po prvej kontrakcii. Čím viac sme trénovali, tým viac kontrakcií sme boli schopní zvládnuť. Pod vodou sme sa dokázali viac a viac uvoľniť, uvedomiť si vlastné telo a pri tom nahodiť vnútorný úsmev. Myšlienky, ktoré nás pod vodou napadli sme museli nechať prejsť a odznieť. Pokúšali sme sa na nič nemyslieť, iba byť šťastní. K tomu nás viedol Martin a jeho dcéra Jindřiška.

Z bohatej ponuky kurzov Martina Zajaca sa mi zatiaľ podarilo ísť iba na tento jeden. Neľutujem. Bol to pre mňa jeden z najsilnejších zážitkov v živote. Spolu s ďalšími členmi klubu sme sa poprihlasovali aj na ďalšie, avšak kvôli pandémii sme účasť odložili na neskôr. Väčšina z nás má rodinu a preto sa chceme  správať zodpovedne. Aj keby mal byť môj ďalší kurz s rovnakým inštruktorom a inštruktorkou viem, že by som si iných nevybrala. Aj keby mal byť na rovnakom mieste viem, že by bol iný. Každý ponúka niečo iné, nové. Rovnaké je len to, že sú krásne.

Jana Lafková 
24. apríla 2021

Viac foto v galérii